Počiatočná história Auly

4. července 2010 v 15:41 |  História

História






V hostinci nastal rozruch, keď sa starý felčiar rozhodol, že predsa len privolí a rozpovie nejakú tú rozprávku. So šomraním a frflaním si vysadol na najvyššiu stoličku v miestnosti. Chudák, bol už starý a mal artritídu, ale jazyk mal stále rovnako britký ako za jeho starých dobrých čias. Odkašlal si a zdvihol ruku, čím dal jasne najavo, že chce aby bolo ticho. Starček bol síce nízkeho a ošumelého vzrastu, no autoritu mal. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
"Milé deti, dospelí a všetci prítomní. Chystám sa vám vypovedať legendu, ktoré vaše uši už určite počuli, len vždy v inom spracovaní. Táto legenda bola odjakživa poprepletaná množstvom výmyslov a hlúpostí, ale to, čo sa vám idem vyrozprávať je pravda. Pravda čistá ako voda v našej rieke Thalia. Pravda ostrá ako hociktorý nôž v tejto miestnosti a preto vás prosím, neporežte sa. Pre slabšie povahy možno nebude príjemné počúvať, ako vznikla naša krajina Aula v pravdivom spracovaní, a preto vás vyzývam..." na malú chvíľu sa prerušil, lebo musel prehltnúť to, čo sa chystal povedať.
"A preto vás vyzývam, nepočúvajte ma, ak nechcete počuť pravdu. Škriabte, kopte, bite ma! Ale pravda je mocnejšia, než akákoľvek vec v tejto krajine. Silnejšia ako láska, ktorej bude v tomto príbehu ešte dosť." odmlčal sa a čakal, že bude počuť vŕzganie stoličiek. Nikto sa však nechytal odísť, lebo si nechceli nechať ujsť jedinečnú príležitosť, vypočuť si príbeh od najslávnejšieho kronikára v dejinách Auly - Landorfa.
"Takže všetci zostávate." zamrmlal si viac menej pre seba s miernym úškrnom. Bolo mu hneď jasné, že nikto neodíde a ten pocit sa mu páčil a hrial ho pri srdci. Bažili po jeho slovách, doslova hltali všetko, čo povedal. Ticho by sa momentálne dalo aj chytiť. Nezbedná mucha, ktorá sem prekĺzla jediná nemlčala a svojím bzučaním rušila priam pohrebné ticho. Nikto si ju nevšímal, všetci čakali, čo Landorf povie a on sa vyžíval v ich zvedavých pohľadoch. Veľavýznamne sa rozhliadol po tvárach všetkých prítomných a začal príbeh vzniku Auly:
"Nebudem vám rozprávať babské povedačky, takže tento osudový príbeh nezačnem slovami kde bolo tam bolo, ako to v rozprávkach chodí. Žena, kvôli ktorej sa toto všetko začalo, nemá meno. Nikto ho nikdy nepoznal a ani ho poznať nebude, ale pre náš príbeh ju nazvime Drea. Takže Drea bola vo svojich časoch vychýrená krásavica. Jej oči mali farbu alchymistického zlata. Čistého a priezračného. Pohľad však nebol taký krásny, zväčša sa na ľudí pozerala zvysoka a kruto. Vlasy mala sivé ako popolavé anjelské krídla. Každý muž sa išiel zblázniť, aby mohol okúsiť ich hebkosť. Tvár mala krajšiu ako ktorákoľvek dievčina na svete. Jej nádherná tvár sa nedá ani len opísať, keď ste sa na ňu zahľadeli mali ste pocit, o ktorom sa často dočítate v knihách. Zastaví sa vám srdce a máte pocit, že celý svet sa točí len okolo nej. Mala driečnu postavu a ženské krivky. Garantujem vám, že krajšiu ženu ste ešte nevideli. Mala však jednu chybu, ktorú každý prehliadol hneď, ako sa na ňu pozrel. Jej povaha. Nebola sladká a milá, ale krutá a zlomyseľná. Každému sa vysmievala a urážala. Ľudí od seba vyháňala, ale nikoho sa jej nikdy nepodarilo odohnať. Pohľad na ňu ich hypnotizoval a zmierňoval účinky jej škaredých slov. Bola z toho zúfala, že takmer nikto nevnímal, čo im vlastne hovorí a tak sa rozhodla ukončiť túto frašku.
Chcela si nájsť niekoho, kto ju bude počúvať a nie jej všetko ospravedlňovať. Vo svojej krajine teda vyhlásila súťaž, o to, kto si ju dokáže získať pod zámienkou nájsť muža schopného na plnohodnotný rozhovor. Z celého sveta sa nahrnulo množstvo uchádzačov o Dreu, ale nikto nebol schopný prestať jej rozprávať aká je krásna. Vytáčali ju všetky tie lichôtky a komplimenty, ale ako sa hovorí - nádej neuhasíš a tak aj naďalej púšťala všetkých tých mužov do jej príbytku. Jeden osudný deň sa znudene opierala a čakala na ďalších uchádzačov, keď došiel muž, čo nebolo vôbec nezvyčajné, ale nezvyčajná bola jeho... hm... ako by som to nazval? Zvláštna bola atmosféra, ktorú šíril. Taká upokojujúca, ale zároveň znepokojivá. Ľudia sa ho báli a zároveň ho zbožňovali.
Bol to Achelier." Landorf sa naschvál prerušil, aby zväčšil dramatický efekt. V miestnosti sa ozvali nesúhlasné zamrmlania a niektorí ľudia pochybovali, či má starý Landorf všetkých päť pokope. Landorf znova zdvihol ruku a ľudia sa opäť utíšili.
"Síce si myslíte, že Achelieri neexistujú, ale opak je pravdou! Možno aj niekto v tejto miestnosti je Achelier a vy o tom nemusíte ani len tušiť! Zistiť to je veľmi ťažké. Ak dovolíte, budem pokračovať vo svojom príbehu." Ľudí skosil neľútostným pohľadom. Nemali by si to dovoľovať a rušiť ho. Taká nehoráznosť! Niečo si šomre popod nos a podaktorí sa zapýria. Nemali ho prerušovať, to ich kronikár neznáša. Jedna z jeho podmienok znie: Neprerušovať!
"Tak, kde som to skončil...?" na malú chvíľku sa zamyslí.
"Aha, áno už viem. Bol to Achelier. Jeho meno nikdy nebolo známe, nuž ho budem nazývať iba Achelier. Našej Drei sa hneď zapáčil, ale snažila sa to nedať moc najavo. Veď predsa len, ona je tá krásna nedobytná žena, o ktorú sa pobilo už mnoho mužov! Čo by to bolo za ženu, keby toho muža najprv nepotrápila? Tak čakala a dávala mu rôzne úlohy, ktoré ak splní - dostane čo chce. Dala mu úlohu, nech jej donesie pierko ľahšie ako vzduch. Achelier sa postavil chytil ju do náručia mocnými pažami a povedal, že ona je to pierko. Dreu už pomaly zažínali vytáčať tie jeho múdre, no lichotnícke odpovede. Nechcela, aby si ju získal tak ľahko, no ona ho už milovala. Každé ráno, keď vstávala si opakovala, že ho nemiluje. Dúfala, že to po chvíli bude pravda, ale každé ráno, keď si to neustále opakovala, zistila, že to malo presne opačný význam. Milovala ho čoraz viac.
Ten pocit, že niekoho potrebuje k tomu, aby prežila, aby vôbec mala dôvod dýchať, či ráno vstávať z postele, sa jej nepáčil. Chcela byť nezávislá a mala vysoké ciele, ale tento muž jej ich celkom prekazil. V poslednej nádeji, že to, čo k nemu cíti je iba prelud, vyhlásila súťaž, čo otriasla celou krajinou. Kto jej dá krajšiu zem, kde prekvitá príroda, nádej a šťastie tak za toho sa vydá. Nevedela, či chce aby to ten Achelier vyhral. Chcela, aby sa za ňu vydal, ale odsudzovala sa za to. Ona nepotrebuje predsa nikoho. Tak prečo teda vyhlásila súťaž s výhrou jej ruky? Sama nevedela. Zo dňa na deň chradla a nikoho k sebe nepúšťala. Písala si denník, v ktorom stálo napísané, že láska je jed. Nič viac iba čistý jed, ktorý vám rozožerie celé telo. V istom zmysle mala pravdu, ale to láska spôsobuje keď je neopätovaná. Nuž nemám pravdu mladý muž?" spýtal sa Landorf nečakane malého chlapca, čo ho počúval. Ten sa začervenal a Landorf na neho lišiacky žmurkol.
"Drea celý rok nerobila nič iné, len cestovala celým svetom, aby si prezrela darované krajiny. Prvý ju došiel navštíviť démon menom Grey. Krajina, ktorú jej vytvoril nebola nič viac ako obyčajná ilúzia šťastia a nádeji. Hneď ako Drea zoskočila zo svojho koňa - slabá ilúzia sa pred ňou rozpadla ako domček z karát. Grey bojoval o jej priazeň všetkými podvodmi, aké len bol schopný vymyslieť, ale Drea sa mu nepodvolila. Nakoniec sa premenil na svoju démonickú podobu a vyhrážal sa jej, že ak si ho nevezme, tak zavraždí toho, ktorý je jej srdca pán. Nedávala najavo, ako moc ju vystrašil a iba vysmiala jeho túžbu. Grey sa jej prestal vyhrážať a nešťastný zmizol z dohľadu ľudí. Ako ďalší prišiel za ňou slnečný elf, ktorý odmietal prezradiť svoje meno, kvôli jeho postaveniu. Nechcel riskovať, že ho Drea odmietne a potom sa mu bude pozvyšok jeho života vysmievať. Hneď ako sa jej ukázal v drahom hodvábnom oblečení a dlhými blond vlasmi mala Drea chuť ho vyhnať, ale neurobila to, bola zvedavá na krajinu, ktorú si pre ňu pripravil. Cestovali celých dvanásť dní a dvanásť nocí, až kým nedorazili na miesto určenia. Drea nebola schopná slova. Krajina zaliata slnečným svetlom a ruchom veľkomiest, neodmietla, ale nepovedala ani áno. Povedala, že počká, čo iné jej ukážu ostatní adepti. Slnečný Elf si bol istý, že vyhrá. Už sa tešil, ako strávi celý svoj život v Dreinom náručí. Cestou späť do jej domu ich prepadli banditi. Bol to Spolok Tmy, ktorý ešte teraz vládne v našej zemi. Mesační elfovia, upíri a vlkolaci sa veľkým revom vrhli na ňu a na slnečného elfa, ktorého okamžite bez milosrdenstva zabil vedúci upír. Drea to celé zhrozene pozorovala s rozšírenými zreničkami. Držali ju za ruky a rehotali sa na tom, ako sa jej po lícach skotúľali slzy, keď mu utrhli hlavu. Nemilovala ho, ani ho len nepoznala, ale pohľad na toľké muky a utrpenie. Uniesli ju do ich tábora, ktorý pozostával len z kožených stanov a hrncov na žrádlo. Zavreli ju do jedného z tých stanov. Neplakala. Nešťastne si sadla na zem a rozmýšľala nad Achelierom - mužom jej snov. Až keď započula vzlyky, ktoré celkom iste nevychádzali z nej, si uvedomila, že tam nie je sama. Zistila, že je tam ešte jedna víla a elfka, ktorá nevnímala. Víla jej vysvetlila, že ich zneužili. Elfka, ktorá ich nevnímala bola pravdepodobne už mŕtva. Drea sa s vílou rýchlo spriatelila a potom jej prezradila svoje meno. Víla bola dcérou vtedajšieho panovníka a jej meno bolo Schae. Hneď na druhý deň si Dreu nechal predvolať hlavný upír Spolku Tmy a povedal jej, čo s ňou zamýšľajú. Najprv ju tu úplne každý znásilní a potom ju on zabije vysatím krvi. Vravel, že keď už je to ona, tak to spraví rýchlo. Drea sa vrátila do stanu. Mala sa pripraviť, lebo večer príde jej hviezdna chvíľa. Ale tá chvíľa nikdy neprišla. Drea sa zabila - ako, tak to nikto nezistil.
Keď po ňu prišli, ležala tam mŕtva, bledá a nehybná. Upír zavrčal, lebo sa neskutočne tešil sa ochutnanie jej krvi, ale nestihol. Jej telo upálili a popol rozsypali po ďalších mŕtvych telách žien, čo už ráčili znásilniť. Muži, ktorí do nej boli úprimne zamilovaní a dozvedeli sa, ako skončila zorganizovali nájazd na Spolok Tmy, ale nikdy ich nenašli. Jedného dňa sa Achelier s úsmevom na perách blížil k Dreinmu domu. V rukách niesol kvety a na pleciach veselú náladu. Ako sa tak približoval, bolo mu hneď jasné, že sa stalo niečo strašné. Pred jej domom sa zišli trúchliaci ľudia z celého sveta, len aby si uctili jej pamiatku. Keď sa to Achelier dozvedel, rozplakal sa. Krajina, ktorú pre ňu pripravil ho stála nemalé úsilie a rozhodol sa, založiť tam samostatný štát ďaleko od zla a násilia. Jeho najlepší priateľ, ktorý bol Diván, sa zúfalo snažil premôcť jeho nešťastné obdobie, ale Achelier nerobil nič iné, len pozýval tých najlepších mágov, bojovníkov a iných ľudí, aby prišli bývať do Auly - a pomáhal zveľaďovať toto krásne miesto. Keď už boli všetky prípravy hotové, zabil sa. Skočil do Thalie a už ho nikto nikdy nevidel." Landorf ukončil svoje dlhé rozprávanie a všimol si, že niektorí ľudia majú vlhké tváre. Pomaly zliezol zo stoličky a pocítil ako mu zapraskalo v kĺboch.
"Ujo Landorf! Tá socha toho uja je pred hradom, však?" opýtal sa ho jeden chlapec s veselým pohľadom. "Presne tak." odvetil Landorf a pohladkal mu hlavu.
Príbeh vyrozprával, ale nie celý. Jedno tajomstvo si navždy nechá pre seba...
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Petra... :) Petra... :) | 27. srpna 2010 v 20:40 | Reagovat

A mmůžou i čeští hráči???

2 Syllaile Syllaile | Web | 28. srpna 2010 v 17:59 | Reagovat

[1]: Samozrejme, že môžu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama